When you are tied to two trees in the middle of the night, 2 months pregnant, with the Alsatian cold cutting your skin like glass, and a German soldier appears in front of you holding a knife, you don’t think about salvation. You think the time has come. You close your eyes and wait for the end.
Ale to, čo sa stalo tej noci v januári 1944, nebol koniec. To bolo niečo, čo vojna nikdy nemala dovoliť. Niečo, čo ma dodnes, šesťdesiat rokov neskôr, stále prenasleduje, nie ako nočná mora, ale ako jediné svetlo, ktoré preniklo peklom. A ak zajtra zomriem, bez toho, aby som povedal túto pravdu, zomrie spolu so mnou a meno Matis Keller zmizne, ako keby nikdy neexistoval.
Volám sa Éane Vaerkc. [hudba] Mám jeden rok. Narodil som sa v Lille na severe Francúzska v kamennom dome, kde moja mama pestovala levanduľu a otec opravoval hodiny. Vyrastal som v presvedčení, že svet má svoj poriadok, že ľudia rešpektujú hranice a že krutosť má svoj dôvod. Vojna zničila všetky moje ilúzie.
Vo vnútri nákladného auta sa šírila vôňa potu, moču a beznádeje. Nikto nahlas neplakal. Strach nás naučil mlčať. Odviezli nás do dočasného zadržiavacieho tábora neďaleko Štrasburgu, do provizórnej stavby, ktorá nebola uvedená v oficiálnych záznamoch Vermarthe, miesta, kde neplatili pravidlá Ženevského dohovoru, pretože tento tábor oficiálne neexistoval.
Zistil som to o niekoľko rokov neskôr, keď som sa pokúšal nájsť dokumenty. Nebolo tam nič, len šepkané svedectvá preživšieho, ktorý radšej zabudol. Strávil som tam tri mesiace. Tri mesiace, ktoré ma mali zabiť. Prvým mučením bola zima, vlhká zima, ktorá prenikala vodou a nikdy nezmizla.
Spali sme v zhnitých drevených barakoch bez kúrenia, nahromadení jeden na druhom ako drevo na kúrenie. Moje brucho rástlo, moje telo chradlo. Jedli sme raz denne číru polievku z zemiakov a repy, niekedy dvakrát, ak zostali zvyšky. Stráže sa k nám správali ako k zvieratám v cirkuse. Nezbil nás často, ale systematicky nás ponižoval a nútil nás stáť celé hodiny na mrazivom dvore.
