– Drahý, príď dnes večer, prosím. Bez teba to nezvládnem.
– Mami, som zavalená prácou! Už mám dosť tvojho otravovania. Dobre, prídem!
Plakala som od nevôle a zúfalstva zároveň. Spomenula som si, aké ťažké bolo vychovávať dcéru sama. Venovala som jej celý svoj život, a teraz takto vyzerá vďačnosť? Darii som nikdy nič neodoprela. Myslím, že som ju príliš rozmaznávala….
Vyrástla v sebca a ja som to nechcel akceptovať. Keď mala dcéra 11 rokov, začala som sa stretávať s mužom. Dcéra sa o tom dozvedela a položila postieľku. Musela som sa s ním rozísť, hoci som ho veľmi milovala.
Teraz mám 70 rokov. Som sama ako prst. Pre vlastnú dcéru som príťažou. Mám veľa chorôb a problémov a nemá mi kto pomôcť. Ani fyzicky, ani finančne. Moja dcéra je už 20 rokov vydatá, takže na mňa radšej ani nemyslí.
Mám tri vnúčatá, ale vidíme sa len zriedka. Prečo? Neviem…
– Mami, čo sa stalo tentoraz? – Povedala moja dcéra nervózne prekračujúc prah.
– Mám predpísané injekcie, ste zdravotná sestra, mohla by ste mi pomôcť.
– Chcete, aby som sem chodila celý týždeň? To si zo mňa robíte srandu!
– Daria, pochop, chodníky sú také klzké, že sa nemôžem dostať na kliniku.
– Máš peniaze, aby sa mi to oplatilo? Nebudem sem jazdiť zadarmo!
– Nie, nemám peniaze…
– Uvidíme sa neskôr, mami! Požiadaj niekoho iného!
Ráno som odišiel o dve hodiny skôr, aby som sa dostal na kliniku. Kráčala som po ceste a plakala, spomínajúc na včerajší rozhovor.
– Prosím, prejdite bez čakania v rade. Máte bolesti? Preto plačeš? – Na chodbe ku mne pristúpila mladá žena.
– Nie, plačem z úplne iného dôvodu.
Začali sme sa rozprávať. Vyliala som si pred ňou dušu, pretože sa ani nemám s kým porozprávať. Julia ma vzala domov. Ako sa ukázalo, bývala hneď vedľa. Odvtedy som sa s ňou začal rozprávať.
V deň mojich narodenín za mnou prišla len Julia. Daria mi ani nezavolala.
– Nemohol som si pomôcť a zaželať si v takýto deň. Veľmi mi pripomínaš moju mamu, vždy ma zahreje pri srdci, keď sa vidíme,“ povedala.
S príchodom Júlie môj život nabral nové farby. Chodila ma navštevovať a pomáhala mi s domácimi prácami. Často som ju navštevoval. Oslavovali sme spolu sviatky a chodili sme na krátke dovolenky mimo mesta.
Dlho som o tom premýšľal, ale nakoniec som sa rozhodol, že svoj byt odovzdám Júlii. Nepáčilo sa jej to, ale svoje rozhodnutie som nezmenil. Videl som, že sa ku mne správa ako k vlastnej matke – nerobila to preto, aby odo mňa niečo vymáhala. Tak som sa rozhodol, že jej poďakujem za všetku jej pomoc a lásku.
Nakoniec ma Julia prijala k sebe, pretože som to sama ťažko zvládala. Rozhodli sme sa predať môj byt, aby Daria neskôr Júliu nežalovala.
Dcéra si na mňa spomenula až o rok neskôr. Obvinila ma zo všetkých možných hriechov a priala si moju smrť. Očividne sa spoliehala na môj byt a ja som ju sklamal. Júliin manžel ju vyhnal z bytu a požiadal ju, aby nás už viac neobťažovala.
Cudzí ľudia sa ukázali byť bližší ako moja vlastná dcéra….
