Z môjho koníčka sa mi podarilo urobiť celkom výnosný biznis. Vyrábam bábiky a predávam ich vo svojom internetovom obchode. Podnikanie je celkom úspešné, bábiky sú drahé, takže dosť zarábam. Mám kamarátku, ktorá pracuje ako organizátorka detských osláv. Jedného dňa mi zavolala a povedala: „Les, ahoj, mám na teba prosbu.
Naša agentúra organizuje veľa charitatívnych akcií v detskom domove pre postihnuté deti. Súčasťou programu by mali byť aj majstrovské kurzy, ale nevedela som nič dobré vymyslieť. Viete, tamojšie deti nevedia behať ani skákať a aktívne aktivity pre ne nie sú vhodné. Potom som si spomenul na teba. Bábiky sú presne to, čo potrebujeme!
Ale vopred ti hovorím, že ide o charitatívny projekt, takže budeš musieť pracovať bez nároku na mzdu, a ak odmietneš, neurazím sa. Samozrejme, že som súhlasila. Začali sme navštevovať detské domovy, videl som tam veľa vecí a bolo mi všetkých detí veľmi ľúto. Väčšina z nich mala veľmi tragické životné príbehy.
Byť telesne postihnutý a zostať bez rodičov je kruté. Počas jednej návštevy však moju pozornosť upútal chlapec na vozíčku. Keď som ho uvidel, zamrazilo ma. Podobal sa môjmu manželovi, ako dva hrášky v struku. Keď som prišla domov, začala som manželovi o tom chlapcovi rozprávať.
Ale len čo som spomenula adopciu, začal na mňa kričať. A potom som náhodou spomenula chlapcovo meno a on zmenil výraz. Na druhý deň súhlasil, že pôjde so mnou do sirotinca. Keď sme prišli domov, padol na kolená a začal ma prosiť, aby som si chlapca vzala, ku všetkému sa mi priznal.
Predtým, ako sme sa spoznali, mal priateľku s rovnakým menom. Nevedel však, že s ním otehotnela a porodila chlapca. – „Kol, vstávaj, samozrejme, že si dieťa vezmeme. Matky postihnutých detí pochopia, aké ťažké je starať sa o takéto deti. My sme mali po adopcii ťažké obdobie. Na rehabilitáciu sme vynaložili veľa úsilia a peňazí. Ale teraz, keď sa pozerám, ako náš syn hrá futbal, uvedomujem si, že všetko nebolo márne.
