Tento týždeň som sa pripravoval na svoje výročie. Pred pár dňami som dovŕšil 60 rokov. Snažil som sa o všetko postarať a tešil som sa na oslavu svojho výročia s rodinou a priateľmi. Rozhodol som sa oslavovať so svojou rodinou. Žijem so svojou mladšou dcérou Adou, ktorá má 30 rokov, ale žiaľ, ešte nie je vydatá.
Môj starší syn má 40 rokov a je ženatý. Chcel som oslavovať s dcérou, synom, jeho manželkou a vnučkou. Nakúpila som všetky potrebné produkty, zostavila menu. Urobila som plnenú kapustu, pečené mäso, niekoľko šalátov, rôzne občerstvenie a koláč. Všetkým som oznámil, že budeme oslavovať v sobotu, aby nikto nemal na ten deň plány. Začala som telefonovať synovi, ale on mi to nebral. Neviem, prečo sa to stalo, ale bola som veľmi smutná. Namiesto oslavy výročia som celú noc preplakala. Nemohla som sa pozerať na krásne prestretý stôl, nemohla som sa prinútiť umyť všetok riad.
Urobila som si na to čas, urobila som to pre svoju rodinu, ktorá sa takto správala. Ada bola jediná osoba, ktorá ma počas celého večera utešovala. Nevydržala som to a v nedeľu som sa rozhodla ísť za synom sama, aby som zistila, prečo neprišiel.“ Svoje deti som vychovávala sama, pretože manžel odišiel služobne do zahraničia a náhle zmizol.
Rodičia mi pomohli kúpiť trojizbový byt, takže sme bývali traja – syn, dcéra a ja. Keď mal syn 30 rokov, povedal mi, že sa ide oženiť. Dovolil som novomanželom, aby sa nasťahovali do nášho bytu.
Oni si vzali jednu izbu, Ada druhú a mne zostala prechodná izba. Nebolo to ľahké, ale chcela som, aby sa všetci cítili pohodlne. Sedem rokov sme žili ako jedna veľká rodina, potom sa nám narodila vnučka, ktorú som vychovávala prakticky sama. Neudržiavala som s ňou kontakt, v priebehu rokov mi nijako nepomohla. Z nejakého dôvodu mi však zanechala svoj jednoizbový byt.
Byt bol v hroznom stave, tak som tam urobil niekoľko rekonštrukcií. Myslel som si, že by bolo dobré, keby som byt daroval svojmu synovi a jeho manželke. Tak som to urobil. Odvtedy sme sa stretávali menej, ale Vianoce sme vždy oslavovali všetci spolu.
Ale v ten pre mňa najdôležitejší deň sa prvýkrát neukázali. Prišiel som k nim domov o desiatej ráno a obával som sa, že sa niečo stalo. Priniesla som so sebou chutné jedlo, ktoré som pripravila deň predtým. Dvere mi otvorila rozospatá švagriná a hneď sa spýtala, prečo som prišla’.
Keď som vošla, môj syn ešte spal. Potom sa zobudil a ponúkol čaj. Hneď som sa spýtala, prečo neprišli už včera, keď sme sa na všetkom dohodli. Spýtala som sa, prečo ani nezdvihli telefón.
Syn nič nepovedal, ale nevesta sa rozhodla priznať celú pravdu. Celé tie roky sa na mňa vyhovárala, že som im dala jednoizbový byt, kým ja som zostala v trojizbovom. Chýba im priestor, a preto nechcú mať druhé dieťa. Neviem, čo si mám teraz myslieť. Vždy som pre svoje deti robila, čo som mohla, a preto som im dala byt. Zatiaľ sa ukazuje, že nie je dosť veľký
Škoda, že si niekedy neuvedomujeme také vážne veci. Ľudia sa vždy snažia vyhovieť druhým, ale neuvedomujú si, že sa neoplatí počítať s vďačnosťou. Niekedy sa treba postarať najprv o seba. A vyvodiť z toho vlastné poučenie.
Namiesto toho, aby ľudia vyjadrili vďačnosť, začnú sa správať nafúkane. Je to veľmi nepríjemné, najmä keď ide o vašu rodinu, vaše deti.
