V tom čase som už upratovala dom: bol už pozametaný, tak som začala vytierať podlahu. A moja svokra zámerne vysypala omrvinky na čerstvo vytretú podlahu. Prekvapene som sa na ňu pozrela. Videla som, že to urobila naschvál.
– Mami, čo to robíš? Videla som, že si to urobila naschvál!
Svokra sa na mňa opovržlivo pozrela a povedala:
– Potom budeš znova upratovať! Nič sa ti nestane!Potom sa spokojná so svojím vtipom vrátila do postele. Išiel som do druhej izby, vzal som metlu a vysávač a začal som zametať podlahu. Moja svokra začala čítať noviny, ktoré čítala už mnohokrát predtým.
– Prečo ma tak nenávidíš? Čím som si zaslúžila, aby sa ku mne správali ako k odpadu! Varím ti, umývam ťa, kúpem ťa a obliekam ťa. A moja dcéra ti vždy pomáha! Prečo ma tak nenávidíš?“ pýtala sa svokra.
Ani sa ku mne neobrátila a nič neodpovedala. Nečakala som na jej ospravedlnenie ani vysvetlenie. Rozplakala som sa. Dokončila som umývanie podlahy a odišla som. Išla som sa umyť a potom som išla do záhrady. Doma som mala vždy plné ruky práce.
Môj manžel zomrel pred mnohými rokmi. Naša dcéra Viktória mala vtedy len osem rokov. Hneď po pohrebe mi moja svokra povedala:
– Zostaneš so mnou! Choď do prdele, že sa odsťahuješ. Nechcem, aby sa po dedine roznieslo, že som ťa vyhodila.“ A ja som, samozrejme, súhlasila. Koniec koncov, nebolo kam inam ísť. Moja sestra a jej dve deti boli na návšteve u mojich rodičov. Pre mňa a moju dcéru jednoducho nebolo miesto. Mala som veľkú nádej, že napriek svokrinej zlej povahe s ňou nakoniec nájdeme spoločnú reč.
Ale zázrak sa, žiaľ, nekonal. Na verejnosti sa svokra ku mne správala normálne, ale keď sme boli doma len my dve, vždy si zo mňa robila žarty. Hovorila mi, že by som ju mala počúvať.
– Aká si hlúpa! Potrebuje ťa vôbec niekto! Žiadny muž sa na teba ani len nepozrie! A navyše máš dieťa! Budeš žiť s Vicuciou so mnou! A keď zomriem, budeš mať môj dom! A ak neurobíš všetko, čo od teba žiadam, prenechám dom svojim synovcom! A tebe nezostane nič!
Veľmi som sa toho bála, a tak som súhlasila a so všetkým sa zmierila. Urobila som všetko, čo som mohla, aby sa moja dcéra mala dobre. A moja svokra žila svoj najlepší život. Už vyše deväťdesiat rokov. Na svoje zdravie sa nesťažuje. Celý svoj dôchodok míňa na seba.
Vyžaduje, aby som jej kupovala dobré, drahé, chutné jedlo. Už dávno som si uvedomila, že som urobila veľkú chybu. Nemala som súhlasiť s tým, že budem žiť so svojou svokrou.
A okrem toho som toľko rokov znášala také ponižovanie. Moja Viktória teraz končí štúdium na univerzite. Má priateľa, za ktorého sa chystá vydať. Je to veľmi milý muž. Po svadbe budú žiť s ním. Veľmi dúfam, že vo Viktóriinom živote všetko vyjde.
Je mi tak ľúto seba a jej premárneného života
“Varím, umývam, kúpem a obliekam ťa. Prečo ma tak nenávidíš?”
