Vzali sme sa hneď po vysokej škole. Mala som dvoch synov, z ktorých sú dnes už dospelí muži, každý s vlastnou rodinou. Až keď boli deti malé, všimla som si, že sa môj manžel obzerá po iných ženách. Neskôr som si uvedomila, že je to prirodzený muž, ktorému nechýba pohlavie.
Keď deti vyrástli a vyštudovali samostatne, stali sme sa s manželom pre seba úplne cudzími ľuďmi. Naďalej som znášala jeho avantúry len kvôli deťom, aby som im neublížila. Ale keď sa stali dospelými, uvedomila som si, že ma nič nedrží v úzadí. Požiadala som o rozvod priamo svojho manžela.
Bývali sme spolu v jednom byte a rozišli sme sa. Žila som pokojne sama. Niekedy som myslela na manžela, s ktorým sme spolu žili toľko rokov.
Bolo mi však ľúto, že si na mňa na Vianoce nespomenul, nezavolal mi a nenapísal mi. Kontakt udržiaval len so svojimi synmi. Deti však pochopili, že s ním stále nemám nič spoločné, a tak sa snažili o svojom otcovi nehovoriť. Prešlo dvanásť rokov, keď zrazu niekto zaklopal na dvere.Otvorila som ju a… okamžite som zatajila dych. Na prahu stál muž. Za ten čas veľmi zostarol. Bolo zjavné, že sa necíti dobre, že jeho zdravie už nie je také, aké bývalo. Chvíľu sme tam mlčky stáli a potom som ho pustil dnu.
Spočiatku sa rozhovor vôbec neviedol dobre. Bolo v ňom toľko nevypovedaných slov a teraz sme si nemohli nič povedať. Po druhej šálke čaju muž konečne prehovoril o svojom živote. Nemal žiadnu stabilitu. Príliš veľa pil, jeho zdravotný stav bol zlý, nemal kam ísť a navrhol, aby sme sa opäť stretli. Začal ma prosiť o odpustenie za všetky tie roky a zradu v mladosti. Ani neviem, čo mám robiť.
Po prvé, 12 rokov sme sa nerozprávali, ani mi nezavolal, neprejavil o mňa záujem.
Ale možno sa len rozhodol dať mi šancu začať nový život bez minulosti… Na druhej strane je to chorý človek a nie je mi cudzí. Prežila som s ním najkrajšie roky, je otcom mojich detí, mojou prvou a poslednou láskou. Ešte som mu nedala definitívnu odpoveď, povedala som, že si to premyslím. Teraz zvažujem všetky pre a proti.
