“Do materstva som sa nenútila. V skutočnosti som nikdy netúžila po deťoch, hoci sme sa s manželom dohodli, že keď sa raz vezmeme, dieťa si predsa len zaobstaráme. Moja svokra to však nechcela pustiť! Nechcela som sa vzdať svojej práce. Mala som vyriešený svoj profesionálny život. Navyše som rada chodila cez víkendy von a zabávala sa doma. S jedným dieťaťom som už takto žiť nemohla, ale moja svokra tak veľmi chcela byť babičkou, že mi sľúbila pomoc. Súhlasila som s touto ponukou, ale život všetko preveril. Dcéru si brávala len raz za dva týždne. Nakoniec bola dohoda iná.”
Nechcela som, aby ten život
Pretože som nikdy nemala rada deti. Všetci mi hovorili, že s tými mojimi je to inak, ale akosi sa mi tomu nechcelo veriť. Materinský inštinkt sa vo mne neprebúdzal, hoci musím priznať, že mi na dcére záležalo. Snažila som sa, aby mala všetko. Aby bola nakŕmená, aby bola čisto oblečená.
Ale napríklad sa s ňou neviem vydržať hrať. Radšej si pustím pesničku, aby som si s ňou zatancovala pred televízorom, hoci ani to ma nebaví.
Rýchlo som ju uložila do detskej izby, pretože som sa chcela vrátiť do práce. Keď sa vrátim a vyzdvihnem ju, zapína sa mi taký odpor, že to nedokážem opísať.
Tchýňa musela pomôcť
Taká bola dohoda. Viem, že moja dcéra je ešte malá, ale v škôlke sa jej už dlho darí, tak čo, nezvládne to so svokrou?
Očakávala som, že dcéru bude odo mňa vyzdvihovať každý víkend. Aby som si mohla po práci oddýchnuť. Aby som si niekam vyšla alebo pozvala kamarátky a dala si drink v ich spoločnosti. Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Stará mama sa totiž rozhodla, že raz za dva týždne vezmem vnučku na návštevu.
Tvrdí, že dieťa potrebuje tráviť čas s matkou a že ja mám na ňu čas len cez víkendy. Е. Možno je to tak. Ale kedy potom mám mať čas na seba a na svojich priateľov?
Dohoda bola iná
Keby som vedela, že to takto dopadne, nikdy by som nesúhlasila s tým, aby som mala v živote nejaké dieťa.
Moji priatelia hovoria, že keď malý vyrastie, budeme mať priateľský vzťah, ale ja to tak vôbec necítim.
Áno, starám sa o ňu, ako len môžem. Ale ona večne plače. Neustále odo mňa niečo chce a niekedy ani poriadne nerozumiem čo.
Nerozumiem vlastnému dieťaťu. Jeho emóciám, a ja si neviem poradiť ani so svojimi. Mám pocit, že som s ňou za trest. A pritom dieťa by malo byť radosť.
Okrem toho mi manžel s dcérou veľmi nepomáha. Niekedy nás cez víkend nechá doma a ide von s kamarátmi. Aj ja sa chcem hrať. Som ešte mladá.
Nevedela som, že rodičovstvo je taká veľká obeť. Chcela by som mať s dcérou viac kamarátov. Ale zatiaľ neviem, ako to urobiť. Možno bol niekto v podobnej situácii a chcel by povedať, ako to zvládol?
