„Uplynuli dva roky. Sedel som v kuchyni, keď zazvonil zvonček. Mark stál predo mnou s kyticou karafiátov. – Pomyslela som si, že ťa navštívim. Práve som sa vrátil z Londýna.
S Marekom som sa zoznámila v poslednom ročníku štúdia práva. Po niekoľkých mesiacoch sme sa rozhodli, že sa k sebe nasťahujeme. Bolo nám spolu dobre, priatelia nám závideli naše šťastie. Podarilo sa mi dokončiť koncipientsku prax a zamestnala som sa v rozrastajúcej sa právnickej firme. Marek čoraz častejšie hovoril o spoločnej budúcnosti. Naliehal, aby sme sa vzali.
– Veď svadba by nenarušila tvoju kariéru, argumentoval.
Dospeli sme k záveru, že zásnuby oznámime na rodinnom stretnutí. Budúci svokrovci sa hneď spýtali, kedy môžu očakávať vnúča, a mňa to zamrzelo. Z ťažkej situácie ma zachránila mama:
– Koniec koncov, ešte majú čas, zatiaľ sa postarajme o svadobné prípravy.
Drahá mama, vždy som sa na ňu mohla spoľahnúť, poznala moje ambiciózne plány. Deti som nechcela, bolo ešte príliš skoro. Najprv moja kariéra a potom sa uvidí.
Nechcela som odísť z práce a babrať sa v plienkach.
Naši rodičia sa sústredili na prípravy na obrad. Marek všetko koordinoval, zatiaľ čo ja som sa vrhla do víru práce. Prijímala som ďalšie a ďalšie úlohy, takže jediné, na čo som po príchode domov myslela, bol horúci kúpeľ a posteľ. Jedného večera mesiac pred svadbou, keď sme ležali pritúlení k sebe, sa ma Marek spýtal:
– Si so mnou šťastná?
– Samozrejme, hlupáčik, – odpovedala som a pobozkala ho na nos.
– ‘Rozmýšľam, že keď nám je spolu dobre a čoskoro sa vezmeme, možno pôjdeme ešte ďalej a skúsime mať dieťa…’.
Tieto slová na mňa pôsobili ako bič na býka. Začala som kričať, čo si o tom myslí: že teraz aspoň na rok všetko zahodím, len aby som sa zahrabala do plienok! Svadba je jedna vec, jednoducho akt, ktorý upevňuje náš vzťah, ale dieťa, to je kopa obetí a obmedzení! Marek sa ma spočiatku snažil upokojiť, ale nakoniec sme obaja začali vyťahovať všetky nepríjemné veci a obviňovať jeden druhého.
– Zdá sa, že táto svadba nie je dobrý nápad, – vybuchla som. – Ak sa nedokážeme porozprávať, ako môžeme spolu žiť?
Nastalo strašidelné ticho. Marek vstal a vyšiel zo spálne. Pomyslela som si, že by bolo dobré dať si chvíľu na rozmyslenie v samote.
Na druhý deň, keď som sa večer vrátila z práce, som premýšľala, ako sa mu ospravedlniť. Byt som našla prázdny, na kuchynskom stole ležal list.
Ospravedlnenie. Drahý, potrebujem od života viac než len blízkosť. Chcela som si s tebou založiť rodinu, starať sa o teba a obklopiť ťa láskou. Po včerajšom rozhovore viem, že s tebou nemám šancu splniť si svoje sny. Je mi to ľúto, milujem ťa, zbohom.
Môj svet sa zrútil, nevedela som, čo mám robiť, kde ho hľadať. Volala som svojim budúcim svokrovcom, vzlykala som do slúchadla, počula som, že nevedia, kde je. Ráno som zavolala do jeho firmy, kde mi oznámili, že Marek odišiel na zákazku do Londýna. Slúchadlo mi vypadlo z ruky.
Počul detský plač a odišiel
Prešli dva roky. Sedela som v kuchyni, keď zazvonil zvonček. Marek stál predo mnou s kyticou karafiátov.
– Myslela som, že ťa navštívim. Vrátil som sa z Londýna, môj otec je chorý, – usmial sa.
Pozvala som ho dovnútra. Keď vošiel, počul detský plač, ktorý vychádzal z vedľajšej izby. Významne sa na mňa pozrel.
– Vidím, že ste si zariadili život. A máte dieťa. Škoda, že nie je so mnou. Prepáčte, prišiel som zbytočne, – odišiel a ja som ostala stáť ako omráčená. Chcela som mu všetko vysvetliť, ale ak som nenašla odvahu a slová, aby som mu to povedala predtým, ako by som to mohla urobiť teraz?
Prešiel ďalší rok. Jedného dňa zazvonil telefón a ja som ho zdvihla. Počula som plačúci hlas Markovej matky. Jej manžel zomrel, a pretože som si získala ich náklonnosť, pozvala ma na pohreb.
Išla som na obrad spolu s malou Natáliou. Na cintoríne som pristúpil k Markovi, aby som mu vyjadril sústrasť. Cítila som jemný a teplý dotyk jeho ruky, až mi prebehol mráz po chrbte. Aj na neho táto blízkosť zapôsobila a cítila som, ako sa prebúdza z letargie a skľúčenosti. Pozrel na Natálku a smutne sa usmial.
– Možno sa zajtra stretneme na káve, – požiadal. – Veľmi rád by som sa s tebou porozprával.
Dohodli sme sa, že ma navštívi okolo poludnia. Otvorila som dvere a hodila som sa mu okolo krku, on objatie opätoval.
– Musí to byť pre teba ťažké, viem, že si svojho otca veľmi miloval, – začala som.
– Som smutný, ale tak to už chodí, – odpovedal.
Dlho sme sa rozprávali o živote, o jeho odchode. Rozprával mi o svojej práci v Londýne. Dotkli sme sa každej témy, ale obaja sme sa báli hovoriť o udalostiach, ktoré viedli k nášmu odlúčeniu. Marek sa napokon odvážil:
– Vidím, že si sa rozhodla byť mamou. Tak veľmi som chcel mať s tebou dieťa, že som sa nemohol pozerať na tvoje sny. Je mi to ľúto.
– Nemusíš sa mi ospravedlňovať…
– Prečo si sa rozhodla stať matkou? – Prerušil ma. – Je to náhoda alebo voľba? Nechcela si, aby som sa stal otcom?
Do očí sa mi nahrnuli slzy, pozrela som naňho a rozplakala sa ako dieťa. Chcela som mu povedať, ako veľmi ho milujem, ale slová ma uväznili v hrdle. Marek vstal a objal ma. Pohladil ma po hlave, upokojil ma a pošepkal mi do ucha, že ma nikdy neprestal milovať, že na mňa myslí každý deň.
– Je to tvoja dcéra , – konečne sa mi podarilo dostať to z hlavy.
Teraz nás už nič nerozdelí ani nerozdelí.
Cítila som, ako Marek napína všetky svoje svaly, nepustil ma z náručia, o nič sa nepýtal. Trpezlivo čakal. Trochu som sa upokojila a po jeho odchode som mu povedala, čo sa stalo. Ako som o pár dní neskôr v práci omdlela a po vyšetrení mi lekár povedal, že som v druhom mesiaci tehotenstva. Tak ako som bola vystrašená, chcela som, aby mi bol nablízku.
Vysvetlila som mu aj to, prečo som tak dlho otáľala s tým, aby som mu to povedala. Stalo sa to preto, lebo spočiatku mi všetci hovorili, že Mark potrebuje čas a určite sa vráti. Tak som čakala a potom bolo pre mňa čoraz ťažšie prelomiť to, zavolať.
– Viem, urobila som to zle – ľutovala som to.
– Teraz to musíš napraviť – usmial sa. – Vezmeš si ma?
Celý večer sme sa k sebe túlili, hovorili sme o našich spoločných plánoch do budúcnosti, o tom, že nás už nič nerozdelí ani nerozdelí….
