– „Mish, kto je to dievča?“ spýtala sa Tanya prekvapene, keď si prezerala svadobné fotografie, ktoré jej fotograf práve poslal poštou.
Na fotografii, kde mali byť novomanželia len so svojimi matkami, stálo vedľa Michaila, kúsok za ním, krásne dievča, ktoré odstrkovalo svokru a objímalo manželove plecia. Vyzerala byť o dva či tri roky staršia ako Táňa.
Michail k nej pristúpil, pozrel na ňu a zamračil sa: „Zabudnite na ňu! A nech ti ani nenapadne ukazovať tú fotku tvojej matke!“ Muž ho prerušil. „Ako to myslíš, ‘zabudnúť’? Čo tým myslíš, ‘neukazuj mi ju’?“
Doma sa priblížila k Maríne Petrovne s notebookom. „Mami, poznáš túto ženu?“ spýtala sa. Svokra si nasadila okuliare, pozorne si ju prezrela a zrazu zbledla a chytila sa za srdce. Táňa sa ponáhľala po vodu. Keď sa napila vody a upokojila sa, Marina Petrovna ledva stihla povedať: „To je Michailova matka.“ „A kto ste vy preňho?“ „To bolo dávno, dcéra.Amalia, naša suseda. Vzala svojho syna na prechádzku, nedala naňho pozor a my s manželom sme boli jediní, ktorí sa o chlapca starali, kým bola jeho matka vonku. Kŕmili sme ho, prali mu oblečenie a niekedy sme mu kupovali nové.
Keď mal Miško štyri roky, zomrela a my sme si Miška vzali k sebe. Mali sme nové uši.
„Takže sa ukázalo, že jej duch prišiel pozdraviť Miška? „Vidím, že ste šťastní, však?“ spýtala sa moja svokra. „Samozrejme, že som. A bohvie, čo som si vymyslela!
„Lepší duch,“ usmiala sa Táňa. „Prečo si mi nepovedala skôr, že Mišo je tvoje nevlastné dieťa?“ “Syn mi to zakázal. „Bála som sa, že ma nebudeš rešpektovať,“ odpovedala Marina Petrovna rozpačito. Ale teraz si ťa vážim a milujem ešte viac. Si skutočná matka. A ten duch… Nech sa túla.
