Môj syn rád otáčal dievčatám hlavy a potom ich vyhadzoval. Táto jeho vlastnosť sa mi nepáčila. Pripomínal mi človeka, ktorý bol vetroplach. Raz si priviedol veľmi mladé dievča, štíhle, so žiarivými očami, a povedal, že s ňou bude žiť, lebo sa majú radi. Ak spolu žijete, musíte sa oženiť, ako to robia všetci ľudia.
Prečo by si dievča malo otáčať hlavu?“ ‚Dobre,‘ súhlasil, ‚zajtra urobíme všetko tak, ako sa patrí.‘ A naozaj, Dmitrij sa s Oľgou podpísal. Som hrdá, že som v tebe vychovala skutočného muža. Bál som sa o Oľgu. Bolo to naozaj dobré dievča.
Ale môj syn je výtržník. Už nejednej dievčine zamotal hlavu a potom ju opustil. Ešte stále nechcel celkom legalizovať vzťah. „Je ti jedno, ako žijem?“ spýtal sa ma zrazu. „Nie, nie je mi to jedno! Pochop, že to dievča už dosť trpelo, lebo vyrastalo bez rodičov.
Ako by sa cítila v takomto vzťahu? Čo by o nej ľudia hovorili? Napriek tomu, že Oľga vyrastala v detskom domove, naučila sa v živote bojovať. Je múdra a vo všetkom praktická. študuje na ekonomickej fakulte. V treťom ročníku si našla prácu. Svoju švagrinú som si hneď obľúbila. Dokonca som sa tajne tešila, že Oľga je ako moja vlastná.Dievča sa na mňa tiež nalepilo. Rada sa so mnou delila o svoje myšlienky. Jedného dňa prišla domov nadšená a povedala: „Mami, bola som u lekára. Povedal mi, že som tehotná.“ – Dobre, dcérka! Nerob si také veľké starosti. Pomôžem ti. Je to pre mňa veľmi dobrá správa.“ Môj syn prijal túto správu chladne.
Akoby sa ho to netýkalo. Trochu ma to znepokojilo, ale pomyslela som si: „Možno má dnes zlú náladu alebo niečo podobné.“ Dni rýchlo ubiehali. Oľga porodila dvojičky. Bola to pre mňa veľká radosť. Deti som miloval. A boli to moje dve vnučky, Katruša a Darina. na moje veľké prekvapenie sa môj syn hneval.
„Teraz musíš živiť ďalších dvoch ľudí!“ bol rozhorčený. jeho slová ma zarazili. „Ako sa opovažuješ hovoriť také veci o svojich vlastných deťoch. Veď sú tvoje vlastné. Vďaka Bohu, že si zdravý. Nemáme čo jesť? Alebo máme zlý život?“ Snažil som sa mu dohovoriť. Začal spať v obývačke.
Zdalo sa, že Oľga sa mu stala cudzou. Ona, samozrejme, vycítila jeho chlad a snažila sa zlepšiť vzťahy – volala ho k čajovému stolu, pozývala ho k sebe do izby. Oľga často plakala. Len podprahovo som na jej tvári postrehol stopy. Bolo mi jej veľmi ľúto. Môj syn sa začal vytrácať z domu.
Dokázal zmiznúť aj na niekoľko dní. Potom povedala, že sa rozvádza. Postavil som sa na stranu svojej nevesty. Bol z toho veľmi rozhorčený, pretože bol syn. Povedal som mu, že sa správa nedôstojne voči svojej manželke a deťom. Myslím si, že deti a ich matka by tu mali zostať, pretože nemajú kam ísť.
Môj syn teda na niekoľko rokov zmizol z domu. Nikomu o tom nedal vedieť. Neplatil výživné na deti. Zrazu dostal predvolanie na súd. Môj syn sa rozhodol rozdeliť si dom. Kam pôjde Oľga s vnúčatami? Švagriná ma upokojovala slovami, že na tento zvrat čakala už dlho.
Takto si tento problém takmer vyriešila sama – časť svojho platu investovala do bývania. Má teda kde bývať. A ten dom právom patrí jej synovi. Ten sa tu narodil a vyrastal. Čoskoro sme sa presťahovali do nového bytu. Aj pre mňa to bolo prekvapenie, pretože som si myslel, že ma nechá žiť samého v jej dome.
Veď moje vnúčatá mali už sedem rokov a skončili prvú triedu. Už ma nebolo treba. Ale Oľga trvala na tom, aby som sa k nim nasťahovala, pretože nechcela nikam chodiť bezo mňa. „Si mladá, krásna žena,“ naznačila mi.
Chcem, aby si si vytvorila vlastný život, – naznačila som jej. Teraz mám dve krásne dcéry a matku. ‘Nikoho iného nepotrebujem,’ odpovedala Oľga s úsmevom. – Tak mi do života vstúpila dcéra a stala sa mojím najbližším človekom na zemi. Cítil som sa šťastný, keď som ju mal po svojom boku.
