Tanya bola unavená. Bola sama už šesť rokov, odkedy ju opustil manžel. Jej dcéra sa pred rokom vydala a presťahovala sa do iného mesta. Táňa mala len štyridsaťdva rokov, čo je na ženu veľmi vysoký vek. Druhá mladosť. Táňa bola žena v domácnosti, skvelá kuchárka a všetci jej uhorky a paradajky nazývali majstrovským dielom.
A kto by robil tie uhorky? Na balkóne už boli hromady nepoužiteľných pohárov. „Nemali by ma nechať sušiť ich samú, veď som taká pekná!“ – Táňa povedala svojim priateľom. Odpovedali jej: „Nie, nájdi si muža! Tam vonku je veľa osamelých mužov.“
Jedna z nich jej odporučila agentúru s názvom Best Man. Tanya si pomyslela, že je to trochu hlúpe. Na druhej strane mala štyridsaťdva a to číslo ju znervózňovalo. Staré hodiny jej starej mamy tikali a pripomínali jej, že čas beží.
Tanya teda vošla do kancelárie. Milá pani s bordovými okuliarmi povedala: „Máme naozaj to najlepšie.
Pozrime sa na ne spoločne, v našej databáze, sadnite si vedľa mňa.“ „Áno, všetky sú krásne,“ usmiala sa Táňa. Ako vieš, že sú tvoje?“ „Je to vopred premyslené,“ odpovedala. „Dosť času na to, aby si pochopila, či sú tvoje, alebo nie. Mal by si ísť ďalej alebo si nájsť niekoho iného.“
– Koho sa vzdávaš? – Muža! – Ako to myslíš? – Áno! Jeden týždeň s tebou. Počúvaj, my tu nie sme hanblivé nevesty, pôjdeme rovno k veci. A nie sú tu žiadni nenormálni ani blázniví ľudia.“ A Táňa sa zrazu vzrušila. Ten nápad sa jej páčil. Spolu s karmínovou ženou vybrali päť kandidátok.
Tanya zaplatila malý poplatok a ponáhľala sa domov. Prvý z nich sa mal objaviť dnes večer. Táňa mala na sebe zelené šaty – farbu nádeje. Mala diamantové náušnice, ktoré len zriedkakedy vyťahovala zo svojej starej šperkovnice. Zazvonil zvonček.
Táňa sa prvýkrát pozrela cez kukátko a uvidela ruže. Dokonca aj zapišťala od radosti. Otvorila dvere. Muž bol elegantný, presne ako na fotografii. Sadli si za stôl a Táňa všetko pripravila. Položila kyticu doprostred stola. Táňa kradmo zazrela očarujúceho hosťa a pomyslela si: „To je ono! Už nikoho nepotrebujem. To je ono!“ Začali jesť šalát.
Budúci manžel si odfrkne: „Prečo si ho toľko solila?“ Táňa sa rozpačito usmiala a podala mu pečenú kačicu. Budúci manžel si odhryzol: „Je tvrdá.“ Ani zvyšok jej nechutil.
Táňa zabudla na to najdôležitejšie – víno -, ktoré si už vybrala. Naliala si a povedala: „Poď, sadneme si spolu.“ „To je dobré. Hosť privoňal k poháru a napil sa: „Chutí lacno.“ „To je lacná chuť. Vstal a povedal: „Pozrime sa, čo je zlé.“
Táňa vzala kyticu a podala mu ju: „Vôbec nemám rada ruže. Zbohom.“ V ten večer Táňa trochu plakala: bolo jej to ľúto, ale mala pred sebou ešte štyri stretnutia. Nasledujúci večer prišiel druhý muž. Prišiel sebavedomo: „No, dobrý deň!“ Cítil niečo silné. Táňa sa spýtala:
„Zapísali ste si niekde naše stretnutie?“ „Áno,“ odpovedala Táňa. Muž sa usmial: „Ale no tak! Počuj, máš televízor? O chvíľu sa začne zápas, môžeme sa o všetkom porozprávať naraz.“ Táňa ostro odvetila: „Televíziu môžeš pozerať doma.“ Večer sa opäť rozplakala sama. Na druhý deň prišiel tretí kandidát.
Nebol pekný, mal starý kabát, neupravené nechty a zablatené topánky. Táňa už premýšľala, ako zdvorilo odmietnuť. Rozhodla sa však, že ho najprv nakŕmi. Jedol lačne, rýchlo a veľmi Táňu chválil. Tá sa dokonca zahanbila. Vytiahla uhorky.
„Panebože!“ zvolal nie veľmi múdry muž. „To je to najlepšie, čo som kedy jedol!“ Táňa sa usmiala. A potom odbíjali babičkine hodiny Škaredý muž počúval: „Čo je to za škrabotavý zvuk?“ Vošiel do miestnosti, sadol si na stoličku a pozrel na hodiny: „Urobím to rýchlo! Máte náradie?“
A čoskoro hodiny hlasno a zreteľne tikali a Táňa bola rada, že počuje taký tichý zvuk. Myslela si, že je to znamenie. Tento pekný muž mal byť jej manželom. Všetko vedel, bol to remeselník, a to, že nemal veľmi dobré topánky a nechty, nevadilo, on ich umyje a vyčistí. Okrem toho mal číslo tri – šťastné číslo. Teraz ich čakala noc.
Táňa sa na ňu teda pripravila, zašla do kozmetického salónu, hodvábnu bielizeň si vystlala veľkými ružami (úprimne povedané, milovala ich). Keď Táňa vyšla z kúpeľne, jej hosť už driemal, len tak, bez vyzliekania. Jemne sa pozrela na spiaceho muža: „Si unavený, chudáčik.“
A opatrne si ľahla pod deku vedľa neho. A potom sa začala nočná mora. Pán začal chrápať. Virtuózne, hlasno, intenzívne. Táňa sa prikryla vankúšom, potom si ho prevrátila a zaspala a chrápala – bezvýsledne. Celú noc zostala hore a nespala. Ráno hosť odišiel do kuchyne, kde Táňa skľúčene sedela:
„Tak čo, mám sem dnes prísť so svojimi vecami?“ Táňa pokrútila hlavou: „Nie, prepáč. Si milá, ale… nie!“ Táňa sa usmiala. Štvrtý, ten bradatý, vyzeral na Táňu ako hrdina starého dobrého geologického filmu. Dokonca mu dovolila vyfajčiť si v kuchyni cigaretu. Bradáč sa nadýchol a povedal:
„Táňa, dohodnime sa. Som slobodný človek. Rád lovím ryby, rád sa zabávam s priateľmi. A nemám rád, keď mi niekto volá a pýta sa, kde si. Táňa sa naňho pozrela, keď sypal popol do kvetináča s orchideou, a spýtala sa: „Možno chceš aj ženy?“.
Bradáč sa usmial: „Prečo nie? Veď ti hovorím – sloboda! Pre mužov je to normálne.“ Táňa sa usmiala. Keď muž odišiel, Táňa dlho vetrala kuchyňu. Hlava sa jej točila, cítila sa divoko unavená, akoby z nej vyprchala všetka energia.
Ani sa nenamáhala umyť riad. Ráno Táňa otvorila oči, za záclonami svietilo slnko a vrabce si spokojne čvirikali. Tanya si zrazu uvedomila, ako dobre sa cíti. Bola sobota. Nikam sa neponáhľala, nikto ju nerušil, nikto nechrapotal, nehučal, nechrápal. Umývala riad, kedy sa jej zachcelo.
A potom zazvonil telefón: „Tatiana! To je kancelária šafraníka. Dnes máš ďalšieho kandidáta, pamätáš? Je skvelá, táto je určite pre teba!“ Tatiana doslova zakričala do telefónu: „Choď do prdele! Vymažte ma z databázy! Nikoho iného! Najlepší človek je ten, ktorý neexistuje!“
