„- Irek povedal, že nás opustí, ak sa neodsťahujeme od mamy,“ začala svoju hádku moja neter. – „Ak si to teta nerozmyslí, zostanem sama s dvoma deťmi. – A to chceš dopustiť, Terézia? – pridala sa k tiráde moja sestra. Sledovala som, ako tieto dve rozzúrené ženy len čakajú, kedy ma podojia.“
Žijem sama, nemám žiadny majetok a nepodarilo sa mi nahromadiť nič hodnotné. Môj dôchodok je malý, takže sotva vychádzam s peniazmi. Keby som nevlastnil byt, žil by som v úplnej chudobe, nemal by som ani kde bývať! A áno, mám malý byt, len štyridsať metrov štvorcových, ale vlastním ho. Dokonca som naň musel dlho šetriť a vďaka úsporám som ho mohol odkúpiť od družstva. Podarilo sa mi to a teraz sa cítim trochu lepšie, keď si pomyslím, že keby ma náhodou postihlo nejaké nešťastie, mám aspoň nejakú istotu.
Moja sestra bola príliš dobrá
Som jedináčik, mám len nevlastnú sestru, ktorá je odo mňa takmer o desať rokov mladšia. Jola stále pracuje. Hovorí, že by chcela pracovať čo najdlhšie, lebo potom by mohla finančne podporovať svoju dcéru. Moja neter mala vždy finančné problémy. Nedokončila školu, nemá žiadnu profesiu, navyše vychováva dve deti a má manžela, ktorý ani nepracuje na plný úväzok, ale chytá len príležitostné práce. Pracuje ako inštalatér a mohol by veľa zarobiť, ale radšej si pospí. Kvôli tomu žijú v chudobe a bez pomoci druhých by si nevedeli poradiť.
Všetci bývajú na hromade, na rovnakom priestore ako ja, pretože Jola má identický byt, len o pár blokov ďalej. V skutočnosti nemajú šancu mať vlastné štyri kúty, iba ak by nejakým zázrakom vyhrali v lotérii, takže celá rodina každý týždeň vypĺňa žreby a dúfa v zázrak. So sestrou mám priateľský vzťah, aj keď ma často rozčuľuje jej domýšľavosť a neskrývaná láska k dcére. Zdá sa mi, že Jolka by dokázala oklamať celý svet, aby z toho profitovala len jej Dagmarka. Potom by nemala žiadne výčitky svedomia.
„- Irek povedal, že nás opustí, ak sa neodsťahujeme od mamy,“ začala svoju hádku moja neter. – „Ak si to teta nerozmyslí, zostanem sama s dvoma deťmi. – A to chceš dopustiť, Terézia? – pridala sa k tiráde moja sestra. Sledovala som, ako tieto dve rozzúrené ženy len čakajú, kedy ma podojia.“
Žijem sama, nemám žiadny majetok a nepodarilo sa mi nahromadiť nič hodnotné. Môj dôchodok je malý, takže sotva vychádzam s peniazmi. Keby som nevlastnil byt, žil by som v úplnej chudobe, nemal by som ani kde bývať! A áno, mám malý byt, len štyridsať metrov štvorcových, ale vlastním ho. Dokonca som naň musel dlho šetriť a vďaka úsporám som ho mohol odkúpiť od družstva. Podarilo sa mi to a teraz sa cítim trochu lepšie, keď si pomyslím, že keby ma náhodou postihlo nejaké nešťastie, mám aspoň nejakú istotu.
Moja sestra bola príliš dobrá
Som jedináčik, mám len nevlastnú sestru, ktorá je odo mňa takmer o desať rokov mladšia. Jola stále pracuje. Hovorí, že by chcela pracovať čo najdlhšie, lebo potom by mohla finančne podporovať svoju dcéru. Moja neter mala vždy finančné problémy. Nedokončila školu, nemá žiadnu profesiu, navyše vychováva dve deti a má manžela, ktorý ani nepracuje na plný úväzok, ale chytá len príležitostné práce. Pracuje ako inštalatér a mohol by veľa zarobiť, ale radšej si pospí. Kvôli tomu žijú v chudobe a bez pomoci druhých by si nevedeli poradiť.
Všetci bývajú na hromade, na rovnakom priestore ako ja, pretože Jola má identický byt, len o pár blokov ďalej. V skutočnosti nemajú šancu mať vlastné štyri kúty, iba ak by nejakým zázrakom vyhrali v lotérii, takže celá rodina každý týždeň vypĺňa žreby a dúfa v zázrak. So sestrou mám priateľský vzťah, aj keď ma často rozčuľuje jej domýšľavosť a neskrývaná láska k dcére. Zdá sa mi, že Jolka by dokázala oklamať celý svet, aby z toho profitovala len jej Dagmarka. Potom by nemala výčitky svedomia.
– Nevidíš, že ťa jednoducho využíva? – Uvažovala som nahlas. – Oni spia doobeda a ty vstávaš ráno pred prácou, aby si odviezla deti do škôlky! Ty si stále na cestách, niečo robíš….
– No a čo? – odpovedala Jola so smiechom. – Veď pohyb je pre teba dobrý! Prečo by som mala len tak sedieť a nič nerobiť? Aspoň nemám problémy s váhou. Mám postavu ako tínedžerka, príďte sa presvedčiť!
Skutočne bola veľmi štíhla, ale to preto, že sa kvôli tým voľnopredajom nikdy nenajedla do sýtosti.
Prišla s bláznivým nápadom
Prišla za mnou a hneď ma naštartovala:
– Počúvaj, mala by si podporovať mladých! Veď si najbližšia rodina, si Dagmarova teta a asi aj tebe je smutno, keď vidíš, aké to majú ťažké.
– Vieš čo, mne je smutnejšie, keď vidím, aké ťažké je to pre teba, – podotkla som. – Čo je to?
– Pozri, – začala, – mladí ľudia by mali mať svoje vlastné bývanie, nie?
– Áno, ale čo s tým mám spoločné ja? – Prekvapilo ma to.
– Ach, bože. Ty s tým máš naozaj veľa spoločného, lebo keby si sa nasťahovala ku mne a oni k tebe, tak by boli všetci šťastní.
To ma prekvapilo.
– To vážne hovoríš o všetkých? – Spýtala som sa nesmelo – Aj o mne?
– Samozrejme! So mnou by si sa cítila ako v raji! Poskytol by som ti veľkú izbu, kuchyňa a kúpeľňa by boli spoločné, ale ja som aj tak málokedy doma, takže by si mala úplnú voľnosť. A okrem toho, pomysli na to, koľko by si ušetrila! Nemusel by si platiť nájom ani iné poplatky. V peňaženke by ti zostalo pár drobných navyše.
– Jola, ale kto by platil za môj byt?
– No… Daga a Irek!
– Robíš si zo mňa srandu? Veď ani nepracujú! U teba neplatia za nič, a u mňa by mali zrazu platiť? O čom to hovoríš?
– No, ja by som im pomohla, tak ako som to robila doteraz, – povedala Jola.
– Kde na to všetko zoberieš peniaze? Chceš si vydržiavať dva byty a každý deň im nosiť jedlo? Vydelávaš toľko peňazí?
– Na začiatok by som si vzal pôžičku. Mohla by som to nejako zvládnuť splácať…
– Ale ty už máš dve pôžičky. Chceš sa zadlžiť ešte viac?
– Irek hovorí, že si začne zarábať na živobytie. Pomôže, určite pomôže, prispeje…
– Nech si najprv nájde tú prácu, a potom sa o tom porozprávame, – povedal som, v tejto chvíli už veľmi otrávený.
– Ale vraj potrebuje motiváciu… Obaja sa tak tešia, že konečne majú svoj vlastný kútik!
– No vidíte, už ste si všetko stanovili? Bez môjho vedomia, bez môjho súhlasu?
– Veď ti to teraz hovorím! Prečo sa tak hneváš? Daga si dokonca myslí, že by si im to mal navrhnúť ty, veď načo ti je taký veľký byt, keď tu žiješ sám? U mňa by ti bolo príjemne, pohodlne a necítila by si sa taká osamelá….
– Nie som osamelá, – odpovedala som rozhodne. – Povedz svojej tatke, že sa o mňa nemusí tak starať a nemusí mi organizovať život. Nech sa stará o svoj vlastný!
A tak sa medzi nami strhla veľká hádka! Moja sestra nechápala, aká je sebecká a ako málo rešpektuje moje city, keď myslí len na svoju dcéru a manžela, ktorý si nevie nájsť ani prácu.
Urazila sa na mňa
Aj keď sa jej tam asi niečo dostalo, moje emócie jej boli úplne ľahostajné. Nehovorila so mnou asi dva týždne. Nedala najavo, že žije. Tiež som sa rozhodol, že sa jej najskôr neozvem. Myslel som si, že to nechá tak, že pochopí, aký nemiestny bol jej návrh, ale nemohol som sa viac mýliť. Prišli totiž za mnou spolu: Jola a jej Dagmara. Bez akýchkoľvek predsavzatí pristúpili k útoku. Nebol som na to pripravený…
– Irek povedal, že nás opustí, ak sa neodsťahujeme od mamy, – začala svoju hádku moja neter. – Som si istá, že urobí, čo povedal. Je tvrdohlavý. Ak si to teta nerozmyslí, zostanem sama s dvoma deťmi….
– A ty to chceš dopustiť, Teresa? – pridala sa k sestrinej tiráde. – Budúcnosť týchto detí leží v tvojich rukách!
Sledovala som, ako tieto dve rozzúrené ženy len čakajú, aby ma mohli podojiť. Nemali žiadne zľutovanie. Čo im záležalo na nejakej starej žene, osamelej príbuznej? Veď som bola len prekážkou pri preberaní môjho bytu! Pretože som trvala na tom, že zostanem, drzá ja.
– Je tu ešte jedna možnosť, – ozvala sa po chvíli Jolka. – Ak sa odtiaľto naozaj nechceš odsťahovať, možno by som mohla zostať s tebou? Potom budú mať pokoj… A my to tu nejako zvládneme! Neberieš do úvahy jednu vec: starneš, možno budeš čoskoro potrebovať starostlivosť. Kto ti potom pomôže?
Cítil som sa ako zviera, ktoré prenasleduje lovec. Mal som pocit, že sa chystám padnúť do ich pasce! Chystali sa ma chytiť a olúpiť. Vedel som, že sa musím brániť!
– V žiadnom prípade, – odpovedal som sebavedomo ako vždy. – Nenechám sa vydierať.
– Len si zapamätaj – varovala ma Jola – ak teraz odídeme, nech sa pýtaš akokoľvek, už sa nevrátime! Často počuješ a čítaš o takých prípadoch, že tam niekoho nájdu až po dlhom čase, lebo o tom nikto nevedel… Ale dobre, nech sa páči!
– To je to, čo chcem, a teraz zbohom!
Bola som taká rozzúrená, že som nasledujúcich pár dní nerozmýšľala nad tým, či som urobila správne. Až teraz o tom začínam premýšľať. Možno som mal povedať áno? Koniec koncov, je to moja rodina. Čo ak Irek naozaj opustí Dagmaru? Budem sa cítiť veľmi zle! Svoje rozhodnutie predsa len môžem ešte zmeniť… Lenže cítim, že to bude chyba. Napriek všetkému.
