Moja svokra sa stala mimoriadne drzou. Nevidí konca kraja. Len čo sme s manželom kúpili dom na pláži, okamžite začala chcieť bývať s nami. Manželovi som opakovane povedala, že ju nemôžem vystáť a že to neurobím. Od prvého dňa, čo sme sa stretli, ma svokra hneď nemala rada.
Keď som ešte ani nebola vydatá, vždy som pred svokrou utekala. Nemala som vysokoškolský titul, nevyzerala som ako topmodelka, nehovorila som veršami – to všetko bolo pre svokru neprijateľné. Sama vychovávala svojho syna, a tak si myslela, že si zaslúži dievča len s týmito výhodami.
Po svadbe nás prišla navštíviť svokra a začala nadávať na všetko, čoho sa moja ruka dotkla. Nepáčilo sa jej, ako upratujem, ako varím, vyčítala mi každú neumytú lyžicu v umývadle, manželovu ponožku pri posteli a na dôvažok všetko, na čom našla chybu.
Nechcela som mať priame škandály so svokrou, a tak som jednoducho odchádzala z domu, keď prišla, ale s narodením syna to bolo ťažšie – nemôžete zobrať dieťa na prechádzku, kedykoľvek sa vám zachce, musí mať nejaký režim… Odkedy si pamätám, vždy som milovala a starala sa o svoju babičku, ktorá žije pri mori.Veľmi skoro zostala sama, deti ju nenavštevovali – boli zaneprázdnené prácou a ostatné vnúčatá nepotrebovala. Bola som jej najstaršia vnučka – ako dieťa so mnou trávila viac času ako s ostatnými vnúčatami v rodine. Ide o to, že moja stará mama zomrela pred dvoma rokmi… to bola pre mňa strašná rana.
Ani som si nemyslela, že by som si ešte mohla niečo užiť, ale ukázalo sa, že to tak nie je. Prešli dva roky, na babičku si spomínam, ale spomínam si na ňu s úsmevom, spomínam si na jej múdre rady a usmernenia. Dávno pred smrťou mi okopírovala svoj prímorský dom.
Keď babička zomrela a my sme sa dozvedeli o našom prímorskom dome, okamžite sme začali baliť kufre a dlho očakávané sťahovanie bolo na svete. Nemohla som uveriť, že sa to deje – sťahovali sme sa preč od tohto hada v ženskej podobe. Ale poviem vám jedno – radovala som sa príliš skoro.
Keď sme sa sem prvýkrát sťahovali, moja svokra mi stále volala a obviňovala ma, že jej beriem syna, a potom dostala nápad, ktorý by jej závidel každý hollywoodsky režisér. Tchýňa tvrdila, že má nejakú chorobu, ktorá sa dá vyliečiť len pobytom v prímorskom podnebí.
„Tvoja matka je tvoj problém, ale nechcem, aby vkročila do nášho domu,“ povedala som hneď pre istotu. Muž si sám uvedomil, že jej matka a ja by sme si v jednom dome nerozumeli. Potom prišiel s ďalšou, nie oveľa lukratívnejšou ponukou:
Muž ponúkol, že sa vzdá matkinho domu, vezme si susedný dom na hypotéku a vyplatí ho. Podľa jeho plánu by dom pripadol nášmu synovi, ale mohol by žiť ďalších sto rokov. Skrátka, stresuje nás svojou chorobou… Stále nevieme, čo s ňou máme robiť.
