S manželom sme mali a vychovali štyri deti: dvoch synov a dve dcéry. Všetci získali vyššie vzdelanie. Dnes žije každý z nich s vlastnou rodinou.
Máme veľa vnúčat. Naše dcéry nás navštevujú, volajú nám, pomáhajú nám. Ale pre našich synov akoby sme nikdy neexistovali. Zabudli na nás. Svokry volajú, vnúčatá volajú.
A synovia si pravdepodobne myslia, že keď ich manželka alebo syn zavolali ich matke, opýtali sa na jej zdravie a zaželali jej šťastné sviatky, sami sa už o ňu nemusia starať. My však chceme, aby sa nám ozvali. Aspoň niekedy. Snažíme sa im zavolať sami, ale bezvýsledne. Je jasné, že chlapci majú svoje vlastné problémy.
Ale majú dcéry menej problémov? Ale naše dcéry si na nás stále nájdu čas. Náš vek a zdravotný stav nám nedovoľujú riešiť naše problémy úplne samostatne.Niekedy potrebujeme pomoc. Keď som musel opraviť strechu, musel som sa obrátiť na cudzích ľudí a moji synovia mi neprišli na pomoc.
Keď môj manžel potreboval pomoc s alkoholom, môj zať ho zobral do obchodov s alkoholom a moje dcéry mu so všetkým pomohli. Synovia sa obmedzili na telefonovanie…
Pred rokom a pol sa najstaršia dcéra sama stala HIV pozitívnou v dôsledku nehody. Teraz sama potrebuje pomoc. Mladšia dcéra sa o nás starala.
Pred šiestimi mesiacmi však prišla o prácu a odišla pracovať do Európy. A my, dvaja starší muži, sme zostali bez domova. Nemáme silu ísť do lekárne po lieky. Náš dôchodok sotva stačí na živobytie, takže si nemôžeme najať opatrovateľku.
Moja najstaršia švagriná navrhla, aby sme predali dom a presťahovali sa do domova dôchodcov. Podmienky sú tam dobré a majú potrebnú lekársku starostlivosť. Suma získaná z predaja domu stačí na zaplatenie bývania v domove dôchodcov.
A ak by to nestačilo, švagriná pridá ďalšie peniaze. Samotná myšlienka nie je zlá. Škoda len, že nás nikto zo synov nepozval, aby sme žili s nimi.
