Od toho dňa sa Anin život úplne zmenil.
Nasledujúce ráno namiesto vedra a mopu Anna zamierila na tretie poschodie, kde sa nachádzalo personálne oddelenie. Sekretárka ju privítala širokým úsmevom, ako keby vítala dôležitého hosťa.
„Dobré ráno, pani Anna. Riaditeľ vás už čaká.“
Vošla neisto, v požičanom kostýme a s jemne upravenými vlasmi. Srdce jej bilo silnejšie ako zvyčajne. Daniel, generálny riaditeľ, ju privítal srdečne:
„Som rád, že ste prišli. Začneme pokojne. Najprv budete pracovať s kolegyňou z oddelenia medzinárodnej komunikácie. Budete sa zúčastňovať na stretnutiach, prekladať dokumenty a v prípade potreby komunikovať s klientmi. Ste pripravená?“
„Neviem, či som pripravená…“ povedala úprimne. „Ale určite som pripravená učiť sa.“
Prvé týždne boli ťažké. Niektorí kolegovia sa na ňu pozerali s obdivom, iní s rezervou. „Bola upratovačka v našej kancelárii?“ šepkali. Niektorí ju ignorovali, iní zámerne používali zložité výrazy, aby zistili, či sa zakoktá.
Anna sa však nenechala odradiť. Usmievala sa, zdvorilo odpovedala a v duchu všetko automaticky prekladala do deviatich jazykov. Za pár dní sa stala nenahraditeľnou. Zákazníci si ju vyžiadali osobne. Nielen kvôli jazykom, ale aj kvôli pokoju, srdečnosti a porozumeniu, ktoré vnášala do rozhovorov. Hostia z Japonska ju nazvali „pani Harmónia“.
Jedného večera zostala v kancelárii dlhšie. Prezerala portugalskú zmluvu už po tretíkrát. Keď Daniel vošiel do
