Na prvý pohľad to mohlo vyzerať ako lekárska dráma – núdzový pôrod, kričiaci novorodenec, tím intenzívnej starostlivosti, ktorý sa ponáhľa k lôžku, dieťa, ktorého život visí na vlásku. Všetko ako zvyčajne v stenách preplnenej nemocnice. Ukázalo sa však, že všetko je oveľa komplikovanejšie, než si dokázali predstaviť aj tí najskúsenejší lekári.
V jednej z pôrodníc mestskej kliniky, kde sa každý deň začína zvukom prvého výkriku života, sa odohral príbeh, na ktorý budú lekári po rokoch spomínať s úctou a nedôverou. Príbeh hodný nielen vedeckých časopisov, ale aj stránok detektívnych románov či fantasy trilerov. Pacientka, u ktorej bolo ešte pred pôrodom podozrenie na nádor pečene plodu, porodila dievčatko… s prirasteným dvojčaťom vo vnútri.
Deň sa začal skoro ráno. Sanitka prudko zabrzdila na nádvorí nemocnice. Za volantom sedel Stanislav, otec budúceho dieťaťa, a uvedomil si, že už takmer nezostáva čas. V kabíne sa jeho manželka Viktória zmietala v náhlych kontrakciách, ktoré sa začali dlho pred termínom pôrodu.
– Nemali sme ísť rodiť teraz,” povedal neskôr. – Vicky bola v niečo vyše 34. týždni tehotenstva. Všetko prebiehalo normálne, pripravovali sme sa na pôrod, keď zrazu zbledla a skríkla od bolesti. Len som povedal: “Zbaľ sa!” – a ponáhľal sa do nemocnice.
Pri prijatí lekári diagnostikovali hrozbu predčasného pôrodu. Po polhodine však bolo jasné, že ide o niečo vážnejšie. Predchádzajúce ultrazvukové vyšetrenia odhalili zvláštnu oblasť v oblasti pečene plodu, ktorú odborníci najprv odpísali ako technický artefakt – bežné skreslenie obrazu. Teraz však bol obraz čoraz znepokojujúcejší.
– Mysleli sme si, že ide o teratóm, nezhubný nádor,” hovorí doktorka Vortanová, chirurgička s osemnásťročnou praxou. – Je to bežné. Ale tvar, umiestnenie a štruktúra útvaru v nás vyvolali pochybnosti. Bolo to niečo nezvyčajné. Takmer cudzie.
Ale nebol čas o tom premýšľať. Victoria podstúpila núdzový cisársky rez. Jej stav sa rýchlo zhoršoval: prudké nárasty tlaku, nepravidelný srdcový tep, strata vedomia. Lekári pracovali ako jeden dobre zladený stroj. Konečne sa operačnou sálou rozľahol dlho očakávaný plač novorodenca. Je nažive. Ale veľmi slabá.
Radosť však trvala krátko. O niekoľko minút neskôr začala Viktória opäť strácať vedomie. Na monitoroch sa ozval poplach. Lekári okamžite zavolali resuscitačný tím. Stanislav, ktorý stál na chodbe, počul útržky viet, ktoré prerážali vzduch ako údery kladiva:
–
– Srdce sa zastavuje…
– Pripravte defibrilátor!
Tie sekundy sa zdali ako večnosť. Spomenul si, ako ešte pred pár mesiacmi Viktória tancovala po kuchyni, objímala ho okolo brucha, smiala sa a brnkala si uspávanku. Snívali o spoločnej budúcnosti, o izbičke v dome, o prvých krôčikoch, o šťastnom detstve. A teraz všetko záviselo od toho, či ich milovaná žena prežije.
Lekárom sa ju podarilo dostať z okraja života. Cenou za toto víťazstvo však bolo neuveriteľné napätie, strach a pocit bezmocnosti. Keď Stanislav vzal svoju malú dcérku do náručia, nedokázal zadržať slzy. Bola taká krehká, taká živá… A táto živosť vzbudzovala nádej, ale aj strach, že v okamihu všetko stratí.
Ale obavy neboli zbytočné. O niekoľko hodín neskôr bolo v rodičovskej izbe opäť napätie. Z novorodeneckého oddelenia prišiel alarmujúci telefonát: dievčatko odmietalo jesť, malo zväčšené a stiahnuté brucho. Každý nový príznak pridával ďalšie nezodpovedané otázky.
– Cítili sme sa úplne bezmocní,” spomína Victoria. – Žiadna diagnóza, žiadna prognóza. Len strach. Strach zo straty toho, kvôli čomu sme prešli bolesťou a skúškami.
Diagnóza lekárov znela ako rozsudok:
– Nemôžeme pochopiť, čo sa deje. Musíme však urýchlene nájsť príčinu.
A vtedy si Viktória spomenula:
– Bol tam ten zvláštny ultrazvuk. Bolo tam niečo nezvyčajné, v pečeni…..
Jej slová viseli vo vzduchu. Jeden z lekárov zastal a potom povedal:
– Musím to skontrolovať.
Na druhý deň sme urobili ďalší ultrazvuk. Výsledky ohromili aj skúsených odborníkov. Pod kožou dieťaťa sa našiel hustý útvar, ale nebol to nádor. Vo vnútri boli úlomky kostí, zárodky končatín, mäkké tkanivá, akoby patrili inému organizmu.
Po preskúmaní výsledkov chirurg vyslovil slovo, ktoré sa kedysi počúvalo len v učebniciach a na prednáškach: fetus in fetu – doslova “plod v plode”. Ide o mimoriadne zriedkavý jav, pri ktorom jedno z dvojčiat v procese vnútromaternicového vývoja čiastočne “pohltí” svojho brata alebo sestru. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie existuje len približne dvesto takýchto prípadov.
– Nemyslel som si, že sa s tým budem musieť stretnúť osobne,” priznal chirurg. – Je to ako stretnutie s legendou, ktorá vám zrazu ožije pred očami.
O niekoľko dní neskôr sa uskutočnila operácia, ktorá trvala necelú hodinu. Chirurgovia opatrne odstránili približne päťcentimetrový úlomok tkaniva – pozostatky druhého plodu, ktorý sa nikdy nemohol vyvíjať samostatne. Teraz sa telo dievčatka začalo postupne zotavovať. Začala jesť, plynule dýchať a priberať na váhe. Život sa vracal do normálneho rytmu.
Keď Stanislav prvýkrát uvidel svoju dcéru mimo jednotky intenzívnej starostlivosti, bez hadičiek a monitorov, nedokázal zadržať slzy.
– Smútila som za tým, ktorého sme nikdy nepoznali. Ale zároveň som ďakoval osudu za toho, ktorý zostal. Možno boli dvaja, ale ona prežila. A to je zázrak.
Podľa odborníkov by sa syndróm plodu in fetu nemal zamieňať s parazitickým dvojčaťom. Nejde o kompletný organizmus, ale o nedovyvinuté embryo, ktoré zostáva v tele iného plodu vo veľmi skorom štádiu tehotenstva. Nie je schopné samostatného vývoja, ale úplne nezaniká. Niekedy takéto anomálie zostávajú neodhalené po celý život.
– Je to takmer mýtus,” hovorí profesorka Jekaterina Lipatová, renomovaná neonatologička, ktorá sa zaoberá zriedkavými patológiami u novorodencov. – Ale mýtus, ktorý potvrdzuje veda a prax. Nie je možné ho vopred predvídať. Je takmer nemožné ju odhaliť na ultrazvuku. Je to prípad, ktorý nám pripomína, ako málo vieme o ľudskom tele a jeho tajomstvách.
Dnes je dievčatko, ktoré sa narodilo s tajomstvom vo vnútri, zdravé a veselé, behá, hrá sa, smeje sa. Pre svojich rodičov je skutočným zázrakom. Pre medicínu je to jedinečný prípad hodný pozornosti vedcov. A pre všetkých ostatných je to pripomienka, že aj v tých najťažších situáciách sú možné skutočné zázraky.
– Mysleli sme si, že darujeme život jednému dieťaťu,” hovorí Victoria pri pohľade na svoju dcéru. – Ale možno v istom momente boli dve. Jedna zostala v nás a druhá sa stala jej súčasťou.
